Editorský príhovor z Markových pamätí I. diel

So spomienkami na SNP je to zvláštne. Ako s postupom času redla pamäť priamych účastníkov a politická moc ponúkala príležitosti žiadostivým, pribúdal počet zaslúžilých. Ak si uvedomíme tendenciu väčšiny z nich podať svedectvo takým spôsobom, aby sa jeho autor ukázal významnejším než bola skutočnosť, potom nám zostáva málo spravodlivých, aby sa do ľudského vedomia pretlačila pravda. Napriek tomu je šťastná spoločnosť, kde sa pravdy, aj keď oneskorene, predsa len presadia.

Svojimi spomienkami generál Marko otvoreným popisom udalostí a ich aktérov, veľmi kontrastne ukazuje, akých deštrukčných činností sú schopní ľudia, ktorí nedozreli na svoj post. Zaslepení osobnými ambíciami nepostrehnú perspektívne a mnohorozmerné následky neprezieravého konania, do ktorého ich neraz tlačia netrpezliví jedinci nižších úrovní riadenia, nenesúci zodpovednosť za svoje rady a naliehania, a tiež živelnosť anonymných más z okolia. Takí ľudia žiadny úspech, ani podmienky na zdarný priebeh SNP netvorili. Zato ich náchylnosť prisvojiť si cudzie zásluhy skresľovaním historických faktov sa časom vypracovala na úroveň národnej súťaže.

Stalo sa pravidlom postupu politikov, že ak nimi vybraný vojak nestačí svojimi osobnými kvalitami na plnenie povinností, ktorými ho poverili a dopustí sa ťažkých chýb, zvalia celú vinu na vojaka a o podiele viny tých, ktorí ho nezodpovedne vybrali a do funkcie dosadili, sa so samozrejmosťou mlčí. Egocentrická myseľ politikov, ich neochota priznať svoju vojenskú nekompetentnosť a podvoliť sa názorom odborníkov, spôsobili taktiež nemalé škody. Akoby pre nich bolo významnejšie radšej sa z nastoleného problému vykrútiť, než ho vyriešiť. Pri plánovaní veľkých, neraz nimi samotnými podnietených akcií, často nerozlišujú medzi vyslovením názoru a potrebou umného procesu organizovania i materiálneho zabezpečovania celého postupu. Žiaľ, aj keď si to uvedomujú, ich rozhodovací postup býva často podivný. Nad podnetmi poukazujúcimi na zodpovednosť za následky, alebo nad otázkami, ktoré nie sú schopní nateraz vyriešiť, chlácholivo mávnu rukou, počkajú ako sa udalosti vyvinú a potom s bohorovným pokojom hľadajú vinníkov neúspechu. Keď sa takéto mávanie rukou stane štandardom, pohroma je na ceste.

Aj v našom prípade, keď mnohí hodnotili gen. Goliana, samozrejme so spätnou platnosťou, ako nepripraveného na takú obrovskú a ťažkú úlohu ako je vedenie povstaleckého boja v hlbokom zázemí nepriateľa, mali by si kritici všimnúť a priznať, že o to väčšia musela byť jeho odvaha podrobiť sa zodpovednosti, stanovenej mu politickými orgánmi - ilegálnou SNR a na jej návrh aj Benešovou emigrantskou vládou. Už len sám fakt, že organizátori Povstania dokázali uniknúť bdelej pozornosti orgánov ÚŠB i nemeckých informačných orgánov na Slovensku a Povstanie pripraviť, je pozoruhodný. Čo potom schopnosť udržať povstalecké územie dva mesiace pod svojou kontrolou? Tá prekonáva napr. schopnosť celého Poľska v r. 1939. Odolávalo Nemecku 5 týždňov. Holandsko, Belgicko, Luxembursko a Francúzsko za prispenia britského expedičného zboru vydržali údery vojenskej mašinérie Nemecka v r.1940, 6 týždňov. A to nehovorím o legálnom prezidentovi ČSR Benešovi, ktorý týždeň po podpise mníchovskej dohody abdikoval a o ďalšie dva z republiky zmizol, nechajúc ju napospas svojvôli zločinného nepriateľa, čím vytvoril nebezpečný precedens nezodpovednosti pre budúce generácie politikov.

V predkladanej práci, generál Marko ako priamy organizátor príprav a jeden z vrcholových riadiacich i zabezpečujúcich pracovníkov SNP, na základe osobných zážitkov a pozorovaní ponúka vlastné skúsenosti a osobné postrehy z priebehu udalostí, príčinné súvislosti ich vývoja ako aj úlohy, skutky, schopnosti, psychologické charakteristiky, motívy konania, veľkosť osobnosti i temné stránky ľudskej duše aktérov na verejnosti, aj zo zákulisia najväčšej udalosti Slovenska v Druhej svetovej vojne i dlho po nej. Ukazuje nám ako sa osobný, či stranícky záujem jednotlivcov aj celých skupín, môže pomocou intríg, poloprávd, klamstva a propagandy skryť za záujem štátu. Máme možnosť vidieť aká neprekonateľná či vrtkavá býva hodnota priateľstva v spojitosti s pevným a láskavým, alebo naopak, bezohľadným ľudským charakterom. Vytrvalosť až posadnutosť s akou sa autor spomienok snaží po vojne prekonávať svojvôľu predstaviteľov štátnej moci dokazuje jeho nezdolný charakter, svedčiaci o správnosti personálneho výberu SNR, ktorá ho poverila úlohou styčného dôstojníka ilegálnej SNR na veliteľa Vojenského ústredia, už v období prípravy Povstania. Existujú tiež dôvody domnievať sa, že jeho neprajníci, akoby od svojich zlomyseľných postupov očakávali také nápory na jeho zdravotný stav, že ho uštvú na smrť.

Ukazuje sa, že spomienky generála Marka sú pre mnohých historikov aj dnes, 70 rokov od začiatku Povstania a následných perzekúcií jeho hlavných aktérov, rovnako nepohodlné ako jeho prítomnosť v čsl. armáde po roku 1948 pre vládnu moc. Veru pravdivé je tvrdenie gen. Marka, že pričasto sa v politických prejavoch bezducho opakuje výraz „Slávne SNP“. Tak často, až sa z výrazu stala nezáväzná fráza. Jej poslucháči si ani nevšimnú, že táto sláva, okrem prvých pár povojnových rokov, nebola priznaná tým, ktorí SNP pripravili a vykonali. Prečo sa tak stalo a doposiaľ deje, to je otázka na všetkých domácich štátnikov a hádam aj historikov? Veď všetci jeho hlavní organizátori a velitelia, do jedného, ak nezahynuli v priebehu Povstania, skončili na popravisku, boli väznení a diskriminovaní. Tí čo udalosti len z boku okukovali, keď prišlo na udeľovanie ocenení, postavili sa so samozrejmosťou do prvého radu. A tak po prečítaní knihy, nie bezpríčinne, vzniká domnienka, že personálna prax bola vykonávaná podľa hesla: Z mŕtvych narobiť hrdinov, z preživších trestancov a z nezúčastnených funkcionárov a hodnostárov.

Spomienky generála Marka nám ukazujú akú obrovskú deštrukčnú silu môže mať celospoločensky akceptované pokrytectvo povýšené na všeobecnú morálku. Aj dnes sme svedkami toho ako dokážu masmédiá skresliť, a podľa záujmov mocných prekrútiť, aj tú najčistejšiu pravdu. Ktovie komu sa podarilo sformovať v republike taký právny stav, že ich nikto na zodpovednosť neberie? Zato autor, ktorý sa len o málo odchýli od oficiálnej predstavy o danej historickej udalosti, držiac sa napr. osobných zážitkov, je ihneď podrobený tvrdému skúmaniu „oprávnenosti“ jeho tvrdení. Zvláštne je, že u nás má vždy vyššiu autoritu zahraničný táraj s umelo vyrobeným renomé, než seriózny domáci odborník. Na zneváženie či spochybnenie domáceho sa v tých taktnejších prípadoch používajú v hojnej miere prídomky typu „kontroverzný, rozporuplný, tendenčný, ... autor“. Ďalším paradoxom je, že určití autori sú akoby nedotknuteľní a ich autorita nespochybniteľná. Hoc aj za jednej politickej éry písali jedno, neskôr zase opak, podľa aktuálnosti politických tlakov, voči nim sa kritika médií nespustí a ak predsa, nemá charakter zničujúcej kampane. Iní zas, len čo sa opovážia ceknúť niečo seriózne, hneď je proti nim zdvihnutá vlna znevažovaní a až devastujúceho ohovárania.

Prihováram sa za autora spomienok a prosím novodobého čitateľa, aby mu prepáčil niektoré opakované popisy a prílišnú starostlivosť o precízne až právnicky formulované výroky. Tento spôsob bol zrejme vyvolaný až pričastým odcudzovaním jeho myšlienok inými autormi a snahou vyšetrovateľov aj iných pracovníkov bezpečnosti, prokuratúry i súdnictva o prispôsobenie jeho slovných formulácií, svojim tendenčným zámerom. Hádam generálovi Markovi odpustíme tiež niektoré neslovenské výrazy a pravopisné prehrešky spôsobené možno strojopisnou núdzou, ale isto tiež dlhodobým vystavením jeho materčiny tlaku služobnej češtiny a spoločenského prostredia, v ktorom dlhé roky pôsobil. Pravopis a vetná štylizácia napokon nie sú v jeho práci cieľom. Pri zvažovaní či vykonať jazykovú úpravu, alebo ponechať pôvodný text, sme skončili s názorom, že komplexnejšie ponesú informáciu formulácie v pôvodnom stave. Tak sa podporí autenticita dokumentu a vytvorí čistejší priestor záujemcom o hlbšie posúdenie charakteru jeho osobnosti. Nech čitateľa neodradí ani úmorné opakovanie byrokraticky znejúcich formulácií. Treba mať na pamäti, že predstavujú doslovný prepis vyšetrovacích a súdnych protokolov.

Konkrétne citácie listov, ktorými sa gen. Marko obracal aj na najvyšších štátnych a straníckych predstaviteľov ukazujú, aký neprekonateľný sa stáva moloch byrokratického aparátu, ak sa zaň skrývajú predstavitelia štátnej moci, aké sklamania prinášajú citácie zákonov, keď sa pod tlakom politickej moci menia na úbohé, alibistické, bezočivé frázy. Pre generála Marka je príznačná neprekonateľná viera, že ľudia nemajú byť otrokmi noriem, ale normy majú slúžiť usporiadaniu ľudskej spoločnosti. Že osobná zodpovednosť funkcionára musí byť uplatňovaná vo vzťahu k jeho rozhodnutiam, a systém kontroly, ktorý takýto postup znemožňuje, smeruje k svojvôli, upiera ľuďom právo na objektivitu a pravdu. Preto sa nevyhneme otázke, akou hrozbou bol pre aparát Slánského a Gottwalda, Novotného, Svobodu, Širokého, Bacílka, Husáka i Dzúra, že ho jedni odsúdili do väzenia a druhí udržiavali v dlhodobej diskriminácii? Aké motívy, aké kompromitujúce a preto nevyslovené aj tajené informácie zo strany štátnych, vládnych a politických orgánov ovplyvnili osobnosti, na ktoré sa gen. Marko obracal. Veď museli postrehnúť oprávnenú naliehavosť jeho žiadostí. Napriek tomu odmietali a schovávali sa za byrokratické manévre smerujúce k zdržiavaniu. Aké záväzky, tlaky, informácie či zámery im bránili nastoliť spravodlivosť vo veci následkov udalostí, ktorých skutočný priebeh predsa nemohli nepoznať? Teda prečo konali v mene štátu tak, aby štát zahanbili? Veď je priam poburujúce, aby sa vrcholový štátny úradník, ale neraz aj zvrchovaný štátnik, choval bez najmenšieho vysvetlenia voči žiadateľovi tak zosmiešňujúco, arogantne, malicherne a urážlivo ako to páchali na Markovi. Vystavili tak opovrhnutiu a pochybnostiam nielen vlastnú povesť, ale znevážili aj autoritu tej inštitúcie štátneho aparátu, ktorú voči radovému občanovi predstavovali, ba dokonca aj povesť samotného štátu. Čím bol Marko taký nebezpečný pre spoločnosť, že ho museli izolovať do väzenia? Komu a prečo zavadzala jeho sloboda, že sa tak vytrvalo a surovo proti nej postupovalo? Ako si ináč vysvetliť, že bol väznený až do r.1963 a nedostalo sa mu zadosťučinenia ani po nástupe jeho povstaleckého kolegu Husáka k moci? Mohla to byť jeho, pre mnohých neúnosná (ale neoprávnená?) sebastrednosť prejavujúca sa v hodnotiacich postojoch k niektorým udalostiam, ich priebehu a svojský názor na priznávanie zásluh za ich zdarný priebeh? Kto osobne, aká skupina konkrétneho osobnostného zloženia predstaviteľov straníckej a štátnej moci, bola tou vytrvalou vôľou, likvidujúcou vedúce osobnosti prípravy i priebehu SNP? Ich likvidácia bola predsa taká plošná a taká dôsledná, že je namieste otázka, či ozaj nešlo o pokus diskreditovať Povstanie ako celok a nastoliť záver, že na Slovensku žiadne protifašistické vystúpenie nebolo, a to čo sa stalo, bola len zvoľa po čase odhalených kriminálnikov a politických zločincov. Komu vlastne poslúžili? Kto mal z takého postupu prospech?

V období 1945 až 1948, kedy boli udalosti Povstania a úloha jednotlivých osôb v nich v živej pamäti množstva priamych účastníkov, hodnotenie Markovej úlohy v príprave i priebehu SNP sa bežne stavalo nad mnohé iné žijúce osobnosti. Opačný tlak sa začína prejavovať po februári 1948. To naznačuje, že mohlo ísť o jednotnú líniu oponentov a konkurentov, smerujúcu do revízie hodnotenia významnosti jednotlivých odbojových zložiek. Ak nevezmeme do úvahy tzv. zahladzovanie stôp, je napodiv, že tí, ktorí sa na odstraňovacom a likvidačnom procese voči vedúcim osobnostiam prípravy i uskutočnenia SNP v rozhodujúcej miere podieľali, ako napr. Slánský a Reicin, sa nakoniec sami stali obeťou mašinérie, ktorú stvorili a aktívne usmerňovali. Prostredníctvom im podobných osudov je možno lepšie pochopiť osobné vzťahy medzi vrcholovými politikmi, dočasnosť trvania ich priazne ako aj relatívnosť pojmu priateľ, nepriateľ, či spojenec.

Mnohým ľuďom sa môže zdať vlastný popis svojich zásluh neskromný, tendenčný, nevierohodný a teda spochybniteľný. Avšak v Markovom prípade je opak pravdou. Chce to trošku trpezlivosti a rešpektu zo strany čitateľa, aby si napokon s úžasom uvedomil obrovskú odvahu, neobyčajnosť duševných i charakterových kvalít aj občianskej statočnosti spomínajúceho generála. Časté opakovania zdôrazňujúce osobné výkony tu naozaj nemajú pôvod v nedostatku skromnosti či pokory, ani v megalomanských snahách prisvojiť si väčší diel zásluh než by mu patril. Sú evokované nevyhnutnou potrebou čeliť trvalým snahám ubrať mu zo zásluh jeho odbornými i politickými konkurentmi a neprajníkmi, ktorí v časoch potreby konať, buď nemali rovnakú príležitosť, alebo neprejavili jeho prezieravosť, odvahu, samostatnosť, rozhodnosť i schopnosť niesť osobnú zodpovednosť. V čase mieru ich však zlákala príležitosť koristiť na jeho zásluhách. Aké mal východisko ak chcel, aby pravdivá skutočnosť nebola pokrivená ani zabudnutá? Rovnako tak ho tendenčný čitateľ môže chcieť obviniť zo slovenského nacionalizmu. Pravda je však taká, že iba vynútene reagoval na prejavujúci sa stav v štátnych inštitúciách, útlak a šikanovanie, ktorému bol vystavený zo strany českého kryptošovinizmu. V jeho časoch sa v rámci zbavovania politických protivníkov také pojmy ako slovenskí separatisti, slovenskí buržoázni nacionalisti, vo vzťahoch Slovákov a Čechov na politickej scéne len hemžili. Avšak pojem český kryptošovinista, ktorý je svojou úchylnou prácou v realite zastúpený oveľa významnejšie, nenájdete nikde. Nech čitateľ sám posúdi, ktorí z nich sa deštruktívnejším spôsobom podpísali na vzájomných vzťahoch oboch národov a viacej skreslili historickú pravdu o úlohe významných osobností či udalostí v našich dejinách? Poznanie zásad a princípov propagandistickej taktiky oprávňuje predvídať, že sa nájdu primerane motivovaní oponenti, ktorí budú pokračovať v znevažovaní autora týchto spomienok hoc aj obvineniami z nemiestneho, agresívneho, alebo nacionalistického postoja a prehnaného subjektivizmu. Vnímavý pozorovateľ si však pri čítaní jeho spomienok rýchlo všimne, že všetky ním popisované svedectvá sú podmienené osobnou účasťou. Že sa vždy odvoláva na názory konkrétnych osôb a jeho odmietavé postoje sú iba reakciou, teda vynútenou, ale dôslednou snahou odpovedať na agresivitu, znevažovanie a aroganciu prejavenú voči nemu samotnému, alebo voči významu povstaleckej armády a to často aj ľuďmi krajne nekompetentnými.

Vyžadovalo si mimoriadnu osobnú odvahu, veľmi pevný charakter, obrovskú občiansku statočnosť a nepoddajnosť ducha čeliť nástrahám nielen v dobe prípravy Povstania, ale žiaľ aj po vojne. Veď ako nám Markov osobný príbeh ukazuje, tak najťažšie obdobie života ho zastihlo práve v časoch, kedy mal žať úspechy svojej predchádzajúcej práce. A on vtedy musí čeliť hrozivému životu vo väzniciach republiky, za ktorej obnovu bojoval.

Zvykli sme si o väznených a perzekvovaných dôstojníkoch i politikoch rozprávať, alebo písať veľmi neosobne, ľahostajne a povrchne. Akoby to boli iba suché štatistické prípady následkov historických udalostí. Akoby sa ich práca a osud vôbec netýkali aj nás. Pravdou je však opak. Boli to ľudia z mäsa, kostí a svojských nervov. Mali svoje hodnoty, ktoré skalopevne vyznávali a ako ukázal čas, boli kvôli nastoleniu týchto hodnôt a cieľov ochotní, s neústupnou hrdosťou, znášať hrubé príkoria spôsobené im predstaviteľmi tých inštitúcií, o ktorých reštauráciu sami usilovali. S akou hroznou aroganciou, nevšímavosťou a ignoranciou vo vzťahu k úsiliu ľudí pripravujúcich a priebežne realizujúcich denné aktivity SNP sa musel Marko stretávať zo strany zodpovedných úradníkov, z toho až mrazí. Ponúka sa tu možný logický záver: Asi bude v súlade so všeobecnou psychológiou submisnosti úradného vykonávateľa tvrdenie, že konali väčšinou v tieni surovej a bezohľadnej osobnej zvole dobových nositeľov straníckej a štátnej moci, presadzujúcich svoj zámer stoj čo stoj. Avšak aj gloriola osobností, ktoré v tej dobe stáli na čele ÚV ZPFB musí byť vnímaná tou istou mierou, pretože z nejakých dôvodov sa tiež podvolili a podporili stíhanie svojich nevinných spolubojovníkov. Zrejme fungovali podľa príslovia „Bližšia košeľa ako kabát". Môžu ich snáď ospravedlniť potenciálne hrozby osobných sankcií voči nim samotným, keby boli konali ináč? Pred niekým, pravdepodobne áno. Čím však boli hrozby motivované a kto ich osobne predstavoval? Zaužívané skrývanie jednoznačnej odpovede za obligátne označenie ÚV KSČ, či vrcholové vedenie KSČ, sa javí ako chytráčenie a rozhodne neobstojí. Predsa aj v týchto inštitúciách existovali konkrétne osoby a mnohé z nich mali nosný, dominujúci názor, podmieňujúci sledované ciele, ktorému sa ostatní akosi priľahko prispôsobovali. A tento stav nekončí popravou Slánského, ani smrťou Stalina, či Gottwalda, ale pokračuje ako z pamätí gen. Marka vidíme až do r. 1963, ako on sám tvrdí až do odstránenia Širokého, ale fakticky trvá ešte aj ďalej. Nezostáva nič iné než konštatovať, že zodpovednosť padá na hlavy všetkých, ktorí takýto stav vytvorili, ale aj tých právomocných, ktorí neprávosť videli a proti nej nekonali. Vyhliadka prospechu asi láme charaktery nielen mnohých osobností, ale celých národov.

A teraz si pripomeňme a porovnajme povojnové následky pre tie osobnosti, ktoré sa opovážili usilovať o samostatný Slovenský štát a v marci 1939 aj svoje úsilie zrealizovali, s tými, ktorí sa proti nemu vyvolaním SNP postavili. Nastúpivšie garnitúry nositeľov moci tvrdo potrestali politikov Slovenského štátu za opovážlivosť taký štát sformovať a relatívne úspešne viesť. Ale potrestali aj organizátorov a vedúcich predstaviteľov SNP. Prečo postihli rovnakým trestom obe protichodné skupiny slovenskej inteligencie? Možné vysvetlenie je v tvrdení: Aby sa vykynožila dôvera vo vlastné myslenie, vlastné rozhodnutia i nimi podnietené skutky. Aby sa národu nanútila mentalita vždy sa bázlivo obzerať, čo si o domácom konaní myslia, ako ho posudzujú tí väčší, vraj "oprávnení" vládnuť. Bojazlivosť a nerozhodnosť sa pestuje zámerne. Tak sa držia národy pod kontrolou. Preto treba s našou typickou zhovievavosťou a veľkorysosťou narábať opatrne. Často býva zo strany mocibažných a agresorov chápaná len ako úbohá slabosť. Ako hovoria klasici antického vojenského umenia:

Za tvoju veľkorysosť v časoch keď si bol silný, sa ti slaboch neskôr odvďačí krutosťou o akej sa tebe ani nesnívalo. Keď dokážeš byť sám nekompromisný v dobách vlastnej slávy, budú ťa všetci brať opatrnejšie aj v časoch, keď ti osud nežičí, lebo nevedia, kedy sa šťastie obráti a príležitosť opäť padne tebe.

Hovorievalo sa, že kto chce oklamať hlupáka, povie lož. Kto chce oklamať inteligentného človeka, zamedzí šírenie informácií podporujúcich pravdu a zabezpečí šírenie záplavy informácií podporujúcich lož. Kto chce umlčať nepoddajného odborníka, vymyslí teóriu, na jej podporu sformuje výskumné ústavy a nastolí zákonné hrozby aj sankcie, za jej nerešpektovanie. Ak taká éra už minula, prečo jej nositelia zotrvávajú na kľúčových postoch tvorby verejnej mienky? Nie je už čas, prejsť konečne od politickej propagandy k historickým faktom?

V prípade generála Marka sa kruto potvrdilo staré vojenské príslovie. Kto príde neskoršie, naberie najviac. Na koľkých „odbojárov“ by sa v súvislosti so SNP takýto popis hodil? Škandálne odhalenia to potvrdili. Povinnosť bojovať pripadla vojakom a partizánom, avšak slávu a prospech si na dlhú dobu prisvojili nezúčastnení politici a ich verní služobníci. Prečo je takýto stav ešte aj dnes všeobecne trpený? Kým tí prví, nesú nielen následky priamych ohrození, ale v mene budúcnosti aj pokorne znášajú kritiku tých, čo v aktuálnom čase nič nespravili a navyše ešte aj ich mudrovanie ako to mohlo byť lepšie, tí druhí si prekrucovaním pravdy pripravujú podmienky na prisvojenie moci.

Skúsenosti histórie ukazujú aké osudné môže byť neurčité rozdelenie zodpovednosti za obranu štátu medzi vrcholových politikov. Mať moc, dostať príležitosť a neniesť zodpovednosť za následky svojich rozhodnutí, nezažiť na sebe nevyhnutné stavy spôsobené nekompetentným rozhodnutím nositeľa moci, je pre občana veľmi nebezpečný, ale pre nasledovníkov takého politika veľmi lákavý precedens. Štátnik v republike s našou početnosťou občanov by mal usilovať o vytváranie príležitostí na uplatnenie najschopnejších ľudí v štáte. Máme ich menej než je úhrnná potreba a brzdiť ich využívanie z dôvodov strachu o vlastnú moc, je síce osobné dilema štátnika, ale tiež štátu škodiace plytvanie ľudskými zdrojmi. Aj preto si dovolím tvrdiť, že spomienky dávno pochovaného generála Marka majú čo povedať všetkým našim občanom, ktorým na zachovaní svojho štátu záleží.

genmjr.v.v. Ing. Emil Vestenický

Oznam priaznivcom vydania knihy
Životopis generála Jozefa Marka
Editorský príhovor pamätí generála Marka II. diel

© 2011 - 2019 - Ing. Emil Vestenický
Na preberanie článkov a fotografii z ktorejkoľvek sekcie tejto webovej stránky je potrebný písomný súhlas.